Čítanie kníh, ničenie závad - dialógy v MiSide
MitaKoľko Mít ešte musíš nájsť, kým sa usadíš?
- Mita
Lenivec...
- Mita
Čo s tým je?
- Mita
Je to nuda...
- Mita
Kam ideš? Zastav sa!
- Mita
[player], čo tu robíš?
- Mita
Neznášam tento plochý svet.
Rozhodol som sa, že pôjdem za hranice tejto 2D reality a vrátim sa späť do 3D.
Natiahol som sa a snažil som sa pretlačiť ruku do 3D sveta.
Ale… nič. Sakra! Prečo to nefunguje?!
...
Počkať, kde je prsteň? Och, sakra.
...
...
Zastavil som sa, uvedomil som si, že to nemá zmysel.
Rozhranie bolo nehmotné, ako keby tam v skutočnosti nebolo.
Moja jediná možnosť bola vrátiť sa späť do obývačky.
Ten prsteň by som musel nájsť, nech sa deje čokoľvek.
Nejako som ho stratil, alebo možno bol skrytý niekde v tejto plochej dimenzii.
Nezostávalo nič iné, len vypátrať miestnu Mitu.
Mala prsteň a bez toho artefaktu som nemohol nič zmeniť.
Najprv som išiel do kuchyne,
v mojom zhone takmer vtrhol cez dvere.
Kuchyňa bola ešte jasnejšia ako posledná miestnosť,
plná známej vône čerstvej mrkvy.
Ale po 2D Mite ani stopy.
Vybehol som von, vrútil som sa do haly a zručne som prešiel okolo pohovky, trochu prekážky, a zastavil som sa pri dverách spálne.
Keď som ich prudko otvoril, zaškrípali.
Keď sa zápas blížil ku koncu, bolo jasné, kto vyhrá.
Zrazu však našu hru prerušilo silné klopanie na dvere.
Búchanie bolo silnejšie,
každé buchnutie má pocit, že pod nami otriasol podlahou.
Nakoniec sa dvere rozleteli,
a v ponáhľanej Šialenej Mite v jej obvyklom,
nadživotná forma, zastavujúca sa v strede miestnosti.
Zamrzol som a cítil som, ako blednem od šoku.
2D Mita vyzerala naozaj vystrašene.
Šialená Mita na nás oboch vrhla ostrý pohľad a začala rozprávať zvláštnym, takmer karhavým tónom:
[player], čo tu robíš?
Koľko Mít ešte musíš nájsť, kým sa usadíš?
Čo s tým je?
Neznášam tento plochý svet.
Je to nuda...
Lenivec...
Kam ideš? Zastav sa!
Koláče? Nemôžem ich vystáť! Nastrúhame si mrkvu, nie?
Už to mám!
Chceš prsteň, čudák?
Poraz ma v piškvorkách!
Usmiala sa, trochu zadychčala, jazyk vystrčený ako pes.
Jej drzý tón a šibalský úškrn sa prejavili naplno.
Mierne som ju postrčil po pleciach, aby medzi nami vznikol priestor.
Pozri, toto je naozaj dôležité.
Stačí ho odovzdať, veľa od toho závisí.
Zachoval som svoj hlas stabilný a vecný,
ale cítil som sa takmer smiešne, keď som sa s ňou rozprával takým odmeraným spôsobom.
Vyzerala bezohľadne, takmer do bodu šialenstva,
a cítil som, ako vo vzduchu medzi nami narastá zvláštny humor.
Nedotýkaj sa ma!
Čo je na tomto prsteni také dôležité?
Si nejaký čudák posadnutý prsteňmi?
Rád si navliekaš obrúčky na prsty?
Vystrelila späť, hlasnejšie ako kedykoľvek predtým, jej posmešky boli ešte odvážnejšie.
Je to čarovný prsteň! Čo mám ešte vysvetľovať? Len mi to vráť!
Si skutočný fanatik prsteňa!
Čarovný prsteň!
Hahaha!
Vybuchla od smiechu, zvuk sa ozýval okolo nás.
Odvrátil som pohľad.
Cítil som sa trápne, keď jej smiech rástol viac... takmer priateľsky.
Chytil som svoju vyľakanú 2D kamarátku za ruku a vyrazil som k východu.
Hala sa čudne krútila, keď sme šprintovali po dlhej chodbe, duniace kroky za nami nás hnali vpred.
Nevedel som povedať, ako dlho sme bežali,
búšenie v ušiach z paniky a blokujúceho napätia všetko ostatné von.
Sotva som si všimol, že 2D Mita sa snaží rozprávať, až sa zrazu vyšmykla z mojej ruky.
Hej! Upokoj sa, dobre? Už nás nikto nenaháňa.
Čo? Ach… dobre.
Odvaha sa jej vytratila z tváre, takže vyzerala trochu smutne, takmer ospravedlňujúco.
Dívala sa na podlahu a prstom na nohe obkresľovala malé kruhy.
[player], chcel si ten prsteň, však?
No, porazil si ma férovo, tak tu ho máš.
Nasunula mi prsteň späť na ruku.
No, ďakujem. Mali by sme?
Zdvihla pohľad a usmiala sa,
trochu sa krútila prstami a povedala neistým tónom:
Kam?
Ja fakt nemám kam ísť...
Ďakujem za hru, čudák!
Vráť sa niekedy.
Keď hovorila, stalo sa niečo zvláštne.
Svet okolo nás sa posunul, zložil späť do domu.
Dialógové okno 2D Mity zablikalo a začalo zobrazovať frázu, ktorú som nedokázal rozpoznať.
No tak, ty čudák!
Poďme hrať piškvorky!
Nestrácaj čas výhovorkami!
> Milujú hry! <
Pomyslel som si v duchu.
Dobre, fajn, poďme na to!
Môžeš začať! Dnes sa cítim veľkoryso!
Urobil som prvý krok.
Ach, prezradil si sa! Viem, prečo si si vybral X a nechal si mi O – psychológia! Všetky X sú o uzavretí, skrývaní vecí, uchovávaní tajomstiev. Si nervózny!
A chápem to; vedľa niekoho tak nádherného, ako som ja, by si si myslel, že jednoducho padneš! Alebo si si myslel, že O je pre mňa lepšie? Psychológia hovorí, že sa ma snažíš uraziť. Ostrý, vole, veľmi ostrý! Ha ha ha!
Myslel som, že som urobil šikovný krok,
Táto hra sa mi páči. Tie malé krížiky? Myslia si, že môžu prevziať všetko! Ale tu ich zničím,
a je to ako keby som bola nejaká hrdinka! čo? Hovorím niečo zvláštne? Venuješ mi ten pohľad... ha ha ha!
Kým pokračovala vo svojom hlasnom komentári, ja som potichu robil svoje pohyby.
Je to symbolické! Akoby si sa snažil vyhnúť prsteňu, no nedarí sa ti to. Šikovný, však?
Chceš ten prsteň, však? Poď, vyhraj nado mnou!
Hrali sme sa cez hru a s každým pohybom sa neustále smiala a rozprávala, moje uši si pomaly prispôsobovali jej neustále štebotanie.
Oslepujúce svetlo mi udieralo do očí.
Nemohol som sa pohnúť, len som čakal, kým sa mi zrak vyjasnil.
Jasné letné slnečné svetlo sa prelievalo cez okná známej haly.
Po chvíli, omámenie trochu pominulo a ja som sa konečne rozhliadol.
Ale len čo som sa pohol na svojom sedadle, rozbúšilo mi srdce v črevách ostré bodnutie, ktoré mi prakticky búšilo o tričko.
Niečo bolo určite zle… Bol som 2D?! Ja som v 2D verzii?!
...
Do hlavy sa mi vkradla závratná, takmer dusivá tma a inštinktívne som si stlačil ruky do lona a snažil sa udržať dych.
Moja hruď bola pevnejšia, akoby sa stláčala dovnútra.
Po pár minútach sa môj dych ustálil a konečne som sa odvážil popremýšľať, čo ďalej.
Sakra, čo mám teraz robiť?
...
...
Zúfalo som sa snažil zhromaždiť svoje myšlienky, namáhal som si mozog a hľadal nápady, až kým jeden neprišiel ku mne.
Okej, mal by som sa vrátiť do 3D!
Choď za hranice, rovnako ako všetci ostatní zvyknú hru pokaziť!
To dokážem aj ja!
Potom, keď som urobil krok, z ničoho nič sa objavilo roztomilé dievčatko.
Mávala so svojimi krátkymi vrkôčikmi, oči sa jej leskli,
sleduje ma z niekoľkých krokov. Cítil som, ako sa z nej valilo vzrušenie,
a znepokojilo ma to.
> Je jasné, že je to diabol v prestrojení <
Pomyslel som si.
Zamrazilo ma,
stále nie som zvyknutý na tieto teleportujúce, paranormálne typy.
Hlasno si povzdychla a prevrátila očami.
To ma rozhodilo a nakoniec som sa rozhodol, že ja budem ten, kto začne rozprávať.
M-Mita?
Prižmúrila oči a jej hlas sa ozýval zo všetkých strán.
No, kto iný teda?
Videl si už VEĽA INÝCH DIEVČAT ako som ja?
A s mojím menom!?
Prakticky sa so mnou pohrávala a tvárila sa, akoby som jej nejako krivdil alebo som jej niečo dlžil.
Neverila by si, keby som ti povedal…
Úprimne, nechcem vedieť, s kým si tykáš!
Čo tu vôbec robíš?
Nemôžeš sem len tak vtrhnúť!
Jej hlas bol teraz hlasnejší,
a svoje slová prerušila potrasením prstom na mňa.
Na tom štíhlom prste bol... prsteň. Ten, ktorý mi akosi zmizol z ruky.
Spadla mi čeľusť.
Oči sa jej zaiskrili a cez tmavé mihalnice sa jej rozžiaril triumfálny záblesk.
Nie je to to, čo si tu náhodou stratil?
Ťažko som prehltol a potiahol si golier, pričom som cítil, ako sa mi v hrdle zauzlil.
Z jej odvážneho hlasu v kombinácii s jej divokou intenzitou vo mne prebehol mráz.
Teraz som si tým bol istý, nebolo to len nejaké dievča. Bola silou prírody.
Zhlboka som sa nadýchol a povedal
Naozaj by som ocenil, keby si mi dala prsteň... a ukázala mi cestu von.
Takže toto je tvoja malá drobnosť?
Bola som zvedavá, čo to je!
Jej hlas zrazu zmäkol
na hravý a zvedavý.
Cítil som, ako by sa mi z pliec zdvihlo závažie.
Búrka pominula a teraz vyzerala... takmer koketne.
Jej správanie sa zmenilo z divokého pantera na zvedavé mačiatko.
Zažmurkal som, no v tej chvíli dvojrozmerná Mita zmizla a na jej mieste zostala len prázdnota.
Hej!
Skríkol som podráždene.